Spomienky

11. December 2017

Mám veľmi rada čiernobielu kombináciu, či už v móde, na papieri alebo na fotke. Čiernobiele fotky alebo filmy majú inú atmosféru. Pripomínajú nám minulosť, to ako to bolo kedysi. A aj kedysi to bolo skvelé. Veľmi rada spomínam na detstvo, nato ako som vždy niečo vyparátila :D, na moje cesty do školy s najlepším kamošom Dávidom, na kopec záujmových krúžkov, na školskú družinu, na detský spevokol, na mamkine či tatikove desiate, na odstrihnutú ofinu či moje prvé módne kreácie.

Nikdy nezabudnem na cesty do školy s Dávidom. Nato ako sme si z domu “potajomky” vzali klasické biele rožky, vyrobili do nich dierku a naplnili ich kakaom. Nápad našej spolužiačky Lenky Strelcovej – čau Leni! Parádna sváča na cestu. 😀 Nezabudnem ani nato, ako sme sa každý deň po ceste zastavili v miestnych potravinách u tety Petrufovej. Tá už vedela, že sme si prišli kúpiť sójové tyčinky. Vždy nás s úsmevom privítala, opýtala sa ako sa máme a už rátala naše haliere. No nejedli sme iba samé sladkosti. Na záhrade sme v tom čase mali niekoľko ovocných stromov. Jablká, hrušky, slivky alebo čerešne. Pamätám si, ako som vždy naoberala plnú tašku hrušiek a horko ťažko ju odniesla do školy spolužiakom. Hrušky sa nám kotúľali pod lavicami a naši sa len čudovali, kam tie hrušky tak rýchlo pomizli. 😀 Pamätám si aj nato, ako som išla do školy bez školskej tašky. Dávid býval iba o dva domy ďalej. Vždy som mu zazvonila, počkala v predsieni, kde nás jeho ocko vyprevadil a už sme si vykračovali. Tak tomu bolo aj tento deň, akurát, že som v škole prišla nato, že mi chýba jedna veľmi podstatná vec. Školská taška! 😀 A on mi to celú cestu nepovedal. 😀

Poviem vám, to sú také momenty, ktoré len tak v živote nezabudnete. Doteraz si pamätám naše obľúbené hračky. U Dávida to bol žltý žeriav, s ktorým sme sa hrávali naozaj dlho, rada som sa tiež hrávala na školu, vytvorila som si klasifikačnú knihu a skúšala imaginárnych spolužiakov. Heh mamka mi stále hovorila, že som mala byť pani učiteľka. 🙂 Vždy som bola veľmi aktívne dieťa. 3x rozbitá hlava, 1x rozbitá pera, 1 diera v stehne. Áno čítate správne – diera. Kopec modrín, ale musím poklopať, doteraz nič zlomené. Pri poslednom úraze sa lekár mamky spýtal, či nie som náhodou marcová. A veruže som. Vraj deti narodené v tomto mesiaci sú tak trošku nezbedné. 😀

Nedávno na Mikuláša som si spomenula na staré časy. Zvykli sme menšia partia preoblečení za Mikuláša, anjela a čerta chodiť k menším deťom, ktoré sme poznali z ihriska a rozdávať im cukríky. Ich rodičom sa to zapáčilo natoľko, že sa z toho stala milá tradícia. Spomínam si aj na karnevaly v škôlke. Raz som zabudla mamke povedať, že nás jeden čaká, no ona sa vynašla a z celofánu mi vytvorila masku s názvom Jeseň. Po kom mám tú kreativitu?:D

Ako tak prechádzam staré fotky, usmievam sa, aké super detstvo som mala. Zároveň sa rehocem nad módnymi kreáciami, ktoré nesmeli chýbať na narodeninových oslavách či len tak doma. 🙂 Posúďte sami. Ospravedlňujem sa za zlú kvalitu spodných fotiek, ale ich hodnota je v spomienkach, nie na obrázku. 🙂