MÓDA

Pud sebazáchovy

Nedávno som zavítala po sto rokoch do Cvernovky. Konala sa tam diskusia s názvom Vojna a mier na blízkom Východe. Fotograf Victor Breiner, fotodokumentarista Juraj Mravec a zakladateľ neziskovej organizácie AEM Oliver Valentovič nám prostredníctvom autentických fotografií ukázali ako vyzerá vojna v Sýrii a v Iraku naživo. V niektorých momentoch som mala zimomriavky, ale aj slzy. Boli to veľmi silné obrázky, ktoré ma prinútili zamyslieť sa nad niektorými vecami.

Už počas diskusie som sa sama seba spytovala ako to všetci tí záchranári zvládajú. Ako sa musia naučiť ignorovať fakt, že nezachránia všetkých. Ako musia promptne reagovať a vedieť si určiť priority, koho uprednostnia a koho nie. Po skončení besedy som si s priateľmi posedela pri víne a začali sme túto tému rozoberať. Ako by sme reagovali v podobnej situácii? Prenesme sa do nášho bežného života. Viete si predstaviť, že pred vami havaruje auto a vy musíte veľmi rýchlo reagovať? Nie každý má nato povahu. Niekto splynie s davom a bude v úzadí čakať čo sa stane, iný je pohotový a snaží sa hneď pomôcť. Prvej skupine ľudí to samozrejme nezazlievam. Nie všetci nato majú žalúdok. Šok, ktorý v tom momente zažívajú sa nedá len tak ľahko definovať a každý človek sa s ním musí vysporiadať po svojom.

V živote ma bohužiaľ postretla situácia, ktorú neprajem nikomu. Ako študentka externého štúdia medzinárodných vzťahov v Prahe som si popri škole privyrábala v menšom obchode s kávou a čajom. Bola to príjemná práca, blízko môjho domu. Chodila som tam veľmi rada, mala som dobrých šéfov, prostredie bolo pekné a nejaký ten grošík navyše nebol nikdy na zahodenie. Majitelia obchodu boli na striedačku vždy v obchode. Po pár mesiacov zácviku sa rozhodli nechať ma tam samú. Nadobudli pocit istoty a ja pocit ešte väčšej zodpovednosti. Bolo to tesne pred Vianocami a tak bolo práce celkom dosť.

Môj prvý deň zodpovedného predajcu prebiehal veľmi dobre až do chvíle kedy do obchodu vošla istá žena. Už od začiatku sa mi zdala nejaká zvláštna. Predsudky nepovolili a fakt, že išlo o ukrajinskú cigánku mi na istote nepridával. Bola veľmi zvedavá a stále krúžila okolo produktov. Po nej vošiel do predajne muž. Vedela som, že k sebe patria, tak nejako podvedome, ale tvárili sa, že nie. Vybral si tovar a podišiel ku pokladni. Ako náhle som ju otvorila, a mala mu vydať, skúšal na mňa triky ako ma oklamať s vydávaním. Videl, že sa neujali a tak si žačal “šmátrať” vo vrecku. Zľakla som sa, moja neistota sa zvyšovala a pridával sa strach. V tom momente vytiahol nôž a dal mi veľmi jasne najavo, že mu mám dať všetky peniaze. Ostala som v šoku. Nevedela som čo mám urobiť. Bola som ako socha. Jeho krik ma však prebral a ja som mu veľmi rýchlo dala celú tržbu a verila, že odíde.

V predajni bola v tom čase aj naša pravidelná zákazníčka, ktorá celú situáciu pozorovala a tesne pred nešťastným incidentom odišla z obchodu. Celý čas som čakala nato, že zavolá pomoc, ale tá neprichádzala. Muž po prebratí tržby odišiel, skríkol na cigánku a rozutekali sa spoločne. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala z toho čo sa udialo. Majitelia celú situáciu prešetrili a našťastie odomňa nežiadali žiadnu finančnú kompenzáciu. Čo ma ale šokovalo bola spomínaná zákazníčka, ktorá sa na druhý deň vrátila a bez akéhokoľvek pocitu “viny” sa ma začala vypytovať ako to dopadlo. V tom momente som nevedela či si robí zo mňa žarty a opýtala som sa jej narovinu, prečo nezavolala pomoc, keď vyšla z predajne a bola mimo ohrozenia. Váhavo na mňa pozerala a priznala, že sa jednoducho zľakla.

Každý zvláda kritické situácie inak. Niekto koná pudovo, iný racionálne. Dôležité je upokojiť sa a sústrediť sa nato čo sa práve deje. No čo je dôležité, nemôžeme to nikomu zazlievať, pretože kým sme sami neboli v podobnej situácii, nevieme ako by sme reagovali.

Posielam úsmevy. 🙂

Fotila: Ingrid Neveová

Čo mám na sebe: blúza a džíny-Zoot, klobúk-F&F