MÓDA ŽIVOT

Ruka v ruke

Život vo dvojici je zaujímavý. Človek sa počas neho naučí väčšej trpezlivosti, tolerancii či kompromisom. Je to akási skúška pred  zdieľaním ozajstného spoločného života. Vyrastala som v katolíckej viere, kde je spoločné bývanie pred manželstvom neprípustné. I moji rodičia či starí rodičia lamentovali, keď som im oznámila, že sa sťahujem. Ale ja som vedela, že robím správne rozhodnutie.

Počas základnej i strednej školy nás učitelia náboženstva či kapláni viedli k tomu, aby sme do spoločného života s našim budúcim partnerom kráčali malými krôčikmi . Chceli, aby sme pochopili, že je potrebné spoznať jeho duchovnú stránku. To, aký je, ako sa k nám správa, aké má hodnoty a priority. Nebudem sa proti tomu búriť, mali pravdu. S čím som sa však nikdy nevedela stotožniť je to, že človeka, ktorého pokladám za svojho budúceho partnera nespoznám pred sňatkom ozajstne. Súhlasim, že hodnoty, ktoré nás učili sú veľmi dôležité, ale v partnerstve sú podstatné aj iné veci. A to naučiť sa byť trpezlivý a tolerantný. A to nejde “iba” randením.  Myslím si, že práve spoločné bývanie a zdieľanie rovnakého priestoru nám ukáže, či vieme premlčať pohodené ponožky, sŕkanie polievky či nesklopenú záchodovú dosku. Otvoria sa nám oči a my uvidíme či dokážeme akceptovať rozličné nálady partnera, či sme schopní pochopiť jeho alebo jej stereotypné rituály, ktoré nás môžu občas vytáčať do vývrtky.

Spoločné bývanie je krokom, ktorý by som priala absolvovať každému páru minimálne rok pred uzavretím manželstva. Láska je veľká vec, ale nie vždy obstojí “nástrahy” bežného života. Čím ďalej, tým viac stretávam ženy, ktoré sú viac racionálnejšie a veľakrát u nich vyhráva rozum nad srdcom. Možno je to aj tým, že sa všetko tak trošku posunulo. Vydávame sa v 30-tich, rodíme v 35-ťke a preto máme dostatok času nato, aby sme spoznali seba samé. Na jednej strane je to skvelé, pretože čo môže byť lepšie, ako poznať samú seba a byť so sebou spokojná. Na druhej strane sa však naše kritériá na partnerov či samotný život zvyšujú a my príliš premýšľame, vymýšľame, sme nerozhodné…

Veľakrát som sa i ja prichytila pri tom, ako si predstavujem ideálne partnerstvo. Časom som sa naučila, že ideálne nemusí znamenať dobré. Práve nedokonalosti, ktoré sa učíme akceptovať počas spoločného života z nás robia silnejšie osobnosti a expandujú našu lásku. A to je podľa mňa pravá podstata vzťahu vo dvojici. Ruka v ruke…keď svieti slnko, prší, fúka alebo padajú krúpy. Alebo ako by napísala moja kamarátka Zuzka, 1 fľaša šumivého tiež pomáha. 😀

,,A true relationship is two imperfect people refusing give up on each other.”

,,Ozajstný vzťah je vtedy, keď sa dvaja nedokonalí ľudia rozhodnú nevzdať samých seba.”

Fotila: Ingrid Neveová

Čo máme na sebe: Ja-sukňa(Aliexpres), opasok a parta-Babafol, topánky-Topánkovo, Marek-nohavice-Mango, košeľa-H&M, motýlik-Babafolk